Plagazin Ideál X Kompromis

Plagazin je dizajnový plagát a zin, ktorý skrz texty z pera košických esejistiek a esejistov prináša hlavné body prediskutované v rámci prednášok o živote v meste a mestskom plánovaní s názvom Mestoláska. Text z plagazinu sme sa rozhodli uverejniť na týchto stránkach v plnej verzii. Vo fyzickej kópii si môžete objednať dizajnový plagát s touto esejou na našom e-shope.

Gigantické rastliny a kvetináče majú za úlohu zútulniť všetky socialistické čakárne, a to takým špecifickým spôsobom, pri ktorom sa vlastne nevieme rozhodnúť, či ho náhodou tajne nemilujeme, spôsobom, ktorý nás poťahuje za pomyselný rukáv, v ktorom badať nostalgiu smerom k Východu. A to i napriek množstvu auparkov a Západu (či skôr skreslených predstáv o ňom), ktoré sme v ten deň v mysli navštívili, či nám to pripomenuli chuťové poháriky pri akomsi matcha lattéčku.

Nech ide o malé štýlotvorné prvky v interiéroch, modernú socialistickú architektúru alebo megalomanské stavby, každý sa na to díva svojou vlastnou optikou, svojou vlastnou skúsenosťou. Pritom žiadne iné obdobie nie je našou spoločnosťou vnímané rozporuplnejšie a komplikovanejšie.

Ako sa teda postaviť k ochrane, zachovaniu, prestavbe, či novým funkciám architektonických skvostov z éry socializmu? Aká je podstata ideálu? Čo je vlastne ideálom? Aká je hranica medzi ideálom a realitou?

Hľa(dy)

Pohľad investora. Pohľad vlastníka. Pohľad architekta. Pohľad verejnosti. Každý aktér má svoju predstavu ideálu a záujmy, ako by sa mala stavba obnoviť, ochrániť, prestavať alebo zrekonštruovať. Ekonomická hospodárnosť a návratnosť financií verzus využitie verejného priestoru v čo najväčšej možnej miere, verzus čo najvernejšie stelesnenie autorského zámeru.

To je len časť dilemy blízkej úplne každému obdobiu a typu architektúry. Ideálom je podľa predstaviteľov Iniciatívy za modernú architektúru ochrana a zachovanie socialistických stavieb, ktorými sa zaoberajú. Zároveň plne a kriticky vnímajú, že dané stavby si už od svojho vzniku nesú množstvo neduhov - nesúmernosť povojnovej produkcie týkajúca sa kvality, resp. dnes už nevyhovujúce materiály. Návrhy, ktoré boli naplánované na širšie urbanistické celky, sa v mnohých prípadoch zrealizovali len v malej útržkovitej forme. Čo to v praxi znamená?

Príkladom je Kino Družba. Nuž kino tam dnes s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy byť nemôže a preto je potrebné nájsť tomuto objektu správnu funkciu. Zvyšok tvorí do veľkej miery necitlivo zrekonštruovaný areál s obchodmi. Zastrešenia a plochy, ktoré kvôli výtvarnému a architektonickému akcentu mali ostať voľné, sa zaplnili reklamou, zmenila sa hmota i objem stavby, voľná galéria na prvom podlaží je zabetónovaná, takmer zmizla a ostali zachované len fragmenty. „Architekti v pôvodnom návrhu počítali s mnohými doplnkami a zlepšovaním aj verejného priestoru v rámci areálu, ktorý je teraz celkom zanedbaný. Ak by sa pristúpilo ku kompromisu obnovy, bolo by zaujímavé sledovať pôvodné myšlienky zapojené do praxe dneška, ktoré neboli zrealizované kvôli šetreniu na materiáloch a skúsiť ich zrealizovať dnes.“

Často vidíme len akýsi výsek, osamotene zasadený objekt nedostatočne napojený na svoje okolie - zvyšok okolitej štruktúry sa pomerne chaoticky rozmrví v rámci nedoriešených vzťahov. V tom prípade musíme zasahovať do pôvodného celku výraznejšie a potom sa ideál, o ktorom hovoríme, stráca. Vtedy je podľa Moniky Kicovej potrebné vzdať sa lipnutia na ňom a ísť cestou kompromisu.

Prestavať či neprestavať?

Na základe najčastejších argumentov pre búranie a generálnu prestavbu by sa dali podľa účastníkov diskusie vytýčiť tri línie:

– Environmentálna línia: Často ide o zastarané, nehospodárne, podfinancované materiály a technológie. Otázky udržateľnosti v tej dobe neboli veľkou témou. To súvisí s ideálom modernity ako nekonečného rastu, ako bezodného obsahu energetických zdrojov, čo do veľkej miery nedovoľovalo architektom zamýšľať sa nad otázkou hospodárnosti. Ochrana krajiny a životného prostredia sa riešila skôr prostredníctvom mestského plánovania a urbanistických zásahov.
– Ideologická línia a symbolika minulého režimu: Ide o otázku interpretácie, novým ideálom je v tomto smere pozerať na tieto stavby objektívne, zhodnocovať ich v rámci kontextu, v ktorom vznikali a „porozumieť im aj bez ideologickej vaty“.
– Funkčné požiadavky dneška: Prevádzka týchto stavieb je náročná kvôli ich veľkosti i spomínaným nevyhovujúcim štandardom. Pri obnove sa potom pristupuje k rozhodovaniu, či je potrebné zmeniť pôvodnú funkciu a ako apelovať na daných aktérov, aby boli požiadavky v súlade dnešnými potrebami.

Vieme obnoviť stratenú autenticitu?

Čo robí mesto zaujímavým? Odpoveď je jednoduchá, mesto je zaujímavé vtedy, keď má autentické formy prejavu. Ihneď sa však vynárajú ďalšie otázky: Čo je vlastne to autentické? A čo je to pôvodné?

Poznáme priveľa príkladov neodborných zásahov bez dostatočného preštudovania pôvodných plánov a zámeru architekta, ktoré síce zachovávajú základné funkcie, ale pod nánosmi modernizácie – no v konečnom dôsledku nie v primeranej kvalite - stratili tie najhodnotnejšie prvky.

Podľa Petra Beňa sme v období, keď naše poučenie z histórie nedávno minulých čias nie je adekvátne, v snahe modernizovať prekrývame a zatierame pôvodné vrstvy tvoriace kolorit mesta. Jemnosť fasády a reliéfu, jemnosť modelácie sa spolu so signifikantnými prvkami stráca a nastáva ich degradácia. Po príklady netreba ísť ďaleko, stačí sa pozrieť na budovu košickej Lekárskej fakulty UPJŠ alebo na stavbu prešovského Prioru, ktorá plne podľahla investičnému zámeru. Tá nová nie je „ani zďaleka taká odvážna a kontextuálna,“ hovorí Peter Beňo. Novodobé materiály, ktoré sú využívané genericky, v tomto prípade stierajú rozdiely medzi typmi budov.

No chvalabohu, možno nájsť aj pozitívne ukážky. Takýmto príkladom môže byť obchodný dom Baťa na Hlavnej ulici v Košiciach, ktorý bol v druhej polovici 20. storočia upravený v zmysle vtedajších požiadaviek doby a dnes vidíme úsilie o aspoň čiastočné prinavrátenie autentickosti budovy.

Druhým príkladom je Prior.

Okrem dobre zvládnutých kvalít, výtvarne akcentovanej fasády, prevádzky, vstupov, preskleného partera, je pozitívne hodnotená aj voľná dispozícia predajných podlaží prepojených eskalátormi, a tiež veľmi dobré zapojenie do Hlavnej ulice. Ideálny stav (napríklad odstránenie prístavby z 90-tych rokov) už nie je možné dosiahnuť z prevádzkových dôvodov, ale vznikol kompromis s prekvapujúco dobrým výsledkom. Na základe prísneho výberu, zhodnotenia a porozumenia stavbe všetkými aktérmi sa dokážeme zhodnúť na tom, čo by malo byť zachované, t. j. fasáda, terazzové tvárnice navrhnuté sochárkou Janou Bartošovou‑Vilhanovou, presklený trakt bez drastickej zmeny objemovej štruktúry. Účastníci diskusie dúfajú, že investor ju ponechá v takomto stave, teda s istým sarkazmom povedané, bez bannerov našich každodenných.

Nie vždy je inštitucionálna ochrana správnou odpoveďou. To je základné východisko zaujímavo znejúcej radikálnej ochrany, o ktorej počujeme po prvý raz. Igor Machata sa spolu so školiteľmi tejto výskumnej metóde architektúry venuje na VŠVU, kde ju definovali v rámci výskumu s názvom Ikonické ruiny o neskoromodernej architektúre a možnostiach, ako túto často zanedbanú architektúru, a pomerne na okraji záujmu, aktualizovať a vrátiť do súčasného diskurzu.

Radikálna ochrana

Základným stanoviskom je názor, že je prospešnejšie vytvárať živé, aktuálne domy, ktoré zodpovedajú súčasným potrebám spoločnosti. Radikálna ochrana sa teda spolieha na cielené rozvíjanie týchto domov. Ak je možné odčítať mechanizmy, v ktorých bola stavba navrhovaná, a princípy, na ktorých je založená (priestorové koncepty, formálna stránka, idea, či kontextuálne vzťahy), vieme tieto princípy rozvíjať v aktualizovaní a transformácii budov. Ide teda o hybrid starého a nového, novým spôsobom sa formujú pôvodné vlastnosti, prekonáva nostalgický sentiment ikonickej ruiny a buduje sa funkčná ikona.

„Je to kombinácia ochrany a prestavby, alebo presnejšie ochrany prestavbou. Ochraňujeme nie viditeľnú formu, ale princíp,“ hovorí Igor Machata. Ukazuje sa, že je prospešnejšie vytvárať nové hybridné budovy, „než mauzóleá balzamovaných domov, ktoré stratili odvahu žiť, ich spoločenská aktuálnosť a akceptovateľnosť je zahmlená a situácie proaktívnej konzervačnej ochrany ich paralyzujú a menia na módne múzeá seba samých, na turistické destinácie.“

Príkladom je Córdoba, kde v srdci mešity bola postavená kresťanská katedrála. Jej budovanie na jednej strane zničilo mešitu, no na strane druhej ju zároveň pomohlo zachovať v momente, keď bola v čase španielskej inkvizície najzraniteľnejšia. Aj na Slovensku vieme nájsť paralelu v Banskej Štiavnici, keď sa jej Starý zámok, stredoveký kostol, pretransformoval na pevnosť.

Autorkou eseje tohto plagazinu je Gréta Čandová. Je novinárkou na voľnej nohe. Po pestrom niekoľkoročnom pôsobení v rozličných krajinách a rôznorodých prácach sa vrátila do rodných Košíc. Pozrite si jej stránku.

Plagazin Ideál X Kompromis bol vydaný v náväznosti na rovnomennú prednášku, ktorá sa konala 18. 11. 2020.

Sériu prednášok Mestoláska pripravuje Spolka v spolupráci s Kinom Úsmev a za podpory Fond na podporu umenia.

Ďalšie informácie o nadchádzajúcich aj minulých prednáškach sa dočítate na podstránke Mestolásky alebo na facebooku a instagrame.

V rámci Mestolásky vyšli nasledujúce vydania Plagazinov:

– Mesto X Stromy (esej Tomáša Fila)
– Mesto X Včely X Hmyz (esej Kláry Hrenykóovej)
– Mesto X Umenie (esej Zuzany Kupcovej)
– Mesto X Mobilita (esej Martina Dubéciho)
– Starostlivé mestá X Never Never School (esej Gréty Čandovej)
– Mesto X Domov (esej Juliany Sokolovej)
– Mesto X Divočina (esej Tomáša Straky)
– Mesto X Starostlivosť X Zraniteľnosť (esej Gréty Čandovej)
– Ideál X Kompromis (esej Gréty Čandovej)
– Mesto X Planéta (esej Zuzany Révészovej) \

Plagaziny pripravuje Spolka. Vychádzajú prostredníctvom samofinancovania, preto ak chcete podporiť našu činnosť, potešíme sa dobrovoľnému príspevku. Plagaziny si vo fyzickej podobe môžete objednať na našom e-shope, prípadne nás kontaktujte a dohodneme osobné vyzdvihnutie v niektorej z našich kancelárií (KE, BA).

Za grafické spracovanie plagazinov vďačíme košickému štúdiu Midfield. Za jazykové korektúry vďačíme Lukášovi Lengyelovi. Editovala Lýdia Grešáková.