Plagazin Never Never School: Starostlivé mestá

Plagazin je dizajnový plagát a zin, ktorý skrz texty z pera košických esejistiek a esejistov prináša hlavné body prediskutované v rámci prednášok o živote v meste a mestskom plánovaní s názvom Mestoláska. Text z plagazinu sme sa rozhodli uverejniť na týchto stránkach v plnej verzii. Vo fyzickej kópii si môžete objednať dizajnový plagát s touto esejou na našom e-shope.

DÁ SA STAROSTLIVOSŤ MERAŤ A VTESNAŤ DO REBRÍČKA? MÔŽE BYŤ ZAKRYTIE SPOLOČNÉHO PINGPONGOVÉHO STOLA PRED ZIMOU JEJ PREJAVOM ALEBO SA RÁTA LEN VEĽKÝ AKTIVIZMUS?

ČASTO SA VRAVÍ O ZMENÁCH A SNAHE ZDOLA VERZUS O MESTE, KTORÉ BY SA MALO SNAŽIŤ STARAŤ SA A STRETNÚŤ S OBČIANSKOU INICIATÍVOU. ALE ČO VTEDY, AK MESTSKÉ INŠTITÚCIE, CHCEJÚCE STARAŤ SA DOBRE, NARAZIA NA NESTAROSTLIVÉHO OBČANA A SÚBOR JEHO ZAKORENENÝCH POSTOJOV, PREDSUDKOV, ZRANENÍ A ZRAŇOVANIA?

Niektoré pojmy rozoberáme vo svojich kruhoch tak často, alebo sa môžu javiť verejnosti ako natoľko abstraktné, až napokon pre niekoho stratia silu. Alebo sa voči týmto pojmom stávame imúnnymi. Pocit, že kľúčom pri zapájaní širšieho publika bude pri diskusii o starostlivosti určite len čo najväčšia konkrétnosť, sa mi príjemne rozriedil a doplnil po tom, aké podnetné bolo sa s jej účastníčkami a otázkami z publika vrátiť aj na úplný začiatok a rozobrať podstatu.

Ako vraví Adriana Jesenková, filozofia je často vnímaná ako aktivita v slonovinovej veži, no ju vždy zaujímala tá praktická a pre život. Taká, ktorá ho robí lepším. A túto ukotvenosť a prepojenosť s praxou bolo pri zamýšľaní sa (aj) o filozofickom jadre starostlivosti cítiť od nej i od historičky umenia Ireny Lehkoživovej, druhej hostky debaty konajúcej sa v rámci jedného z najpraktickejších nových modelov vzdelávania – niekoľkodňovéo sympózia Never Never School pod vedením Spolky.

ČI DOBRE ALEBO HORŠIE, UŽ OD RÁNA SA STARÁME

Samotné mesto nie je NIEČO, vraví Adriana. Je súborom vzťahov, konkrétnych ľudí a ich neustále meniacich sa perspektív. Moje potreby sa menia, lebo aj ja sa mením. Preto vnímam ako starostlivé v každej fáze života niečo iné. Keď mala Adriana malé deti, všímala si, ako ťažko sa s nimi dostane do obchodu, do mestskej hromadnej dopravy, či je pieskovisko pre deti bezpečné – a niekedy musela vyzbierať sklenené črepy. Iné veci si zas všíma ako aktivistka. A napríklad aj to, ako niektoré druhy architektúry prizývajú k dialógu a umožňujú znižovať hierarchie medzi účastníkmi a podporovať rovnosť, a iné, naopak, vylučujú.

Starostlivosť je pre ňu všetko, čo robíme preto, aby sme mohli žiť najlepšie, ako sa dá. Spolu s tými, ktorí tvoria naše prostredie na konkrétnom mieste a v čase, kde sme. [Pozn. editorky: Lýdia a Adriana tu v niektorých častiach parafrázujú dielo autorky Joan Tronto, ktorá sa vo svojich prácach venuje etike starostlivosti.] Neustále sa staráme, odkedy ráno vstaneme. O to, aby sme šli do školy. Tam zas ideme napríklad preto, aby sme sa niečo naučili, večer si zas pustíme film, aby sme sa postarali o seba a oddýchli si. Starostlivosť je základnou dennodennou aktivitou. No a robíme ju rôznym spôsobom. Dobre, zle, horšie sa staráme o seba, prostredie alebo o iných ľudí. Jestvuje aj tá neviditeľná – podceňovaná, marginalizovaná starostlivosť, ktorú zažijeme až v kríze, napríklad v čase pandémie. Uvedomíme si, aké je dôležité to, čo sa deje na školách, čo funguje a kto to zabezpečuje. Dezinfekciu, logistiku a iné.

Aké procesy vyvíja mesto na to, aby zistilo potreby ľudí, ktorí v ňom bývajú? Túto otázku sa potrebujeme pýtať a/alebo na nej spolupracovať. Sme súčasťou mnohých relatívne blízkych subkultúr, no aj tak máme rôzne potreby. Tie máme možnosť komunikovať a vytvárať tak kritériá dobrej starostlivosti. Dá sa merať? Dobrá starostlivosť súvisí s kvalitou života a množstvo takých rebríčkov kvality poznáme. No čo je pre nás podstatnejšie? Južná Kórea môže mať napríklad v určitých typoch testov skvelé výsledky, no v Latinskej Amerike by sme možno našli v školách viac spokojných detí, premýšľa Adriana. Takže by sme si mali určiť indikátory dobrej starostlivosti. Na mohých sa zhodneme hneď. Tie, ktoré umožňujú slobodný spravodlivý život, rešpektovanie ľudských práv, zabezpečenie základných životných potrieb. A možno tu narazíme. Čo myslíme tým zabezpečiť všetkým? A za akých podmienok? Takto by sme sa mohli dopracovať nielen k potrebnej debate, ale aj k akémusi rebríčku dobrej starostlivosti na danom mieste.

NA SPOLOČNOM DVORE

Je aj v maličkostiach. Starostlivosť. Akoby motúz následných vzájomných reakcií, o ktorých ale nemôžeme mať vopred nalinajkovanú predstavu – kto a akým spôsobom sa zapojí – aspoň pokiaľ ide o komunitné aktivity. Irena uskutočnila s kolegyňami revitalizáciu dvora v domčeku, kde sídli Galerie VI PER. Spríjemnili tam posedenie, nasadili kvetiny. O rok neskôr, v rámci výstavy Spolky, pribudol pingpongový stôl. Dodnes ho ľudia využívajú a vznikol nový rozmer priestoru pre ľudí zo susedného domu – chodia sa tam naobedovať, niektoré rastliny sa už plazia po fasáde, vrátnici si spravili záhradku a pestujú chilli, mätu, bazalku. Kedysi zanedbaný dvor a miesto pre vynesenie odpadkov, dnes podnecovač oddychu a nadväzovania vzťahov – tých medzi sebou i zlepšovania toho s miestom. Irena spomína, aký fajn pocit bol, keď niekto pred zimou zakryl ping pongový stôl plachtou, aby sa počas chladu a sneženia neopotreboval a nepoškodil. Takáto udržateľnosť vzťahu a prirodzenej starostlivosti sa nedá vopred naplánovať.

Príkladom starostlivosti v meste je aj architektúra, ktorá myslí na svojho používateľa a na budúcnosť. Na to, aby si uchovala kvalitatívny a prívetivý ráz aj do budúcna. Adriana ako príklad spomína aj Spolku, keď sa otáča smerom k moderujúcej Lýdii: “Inšpirujete, motivujete, snažíte sa vzdelávať, informovať a zapojiť ľudí, otvárať pre nich priestor, aby participovali na rozhodovaní o tom, ako budú ich potreby v meste uspokojované. Tretí rok robíte Never Never School, z ktorej ako jej garantka mimochodom čerpám aj ja množstvo inšpirácie a vedomostí. No a to, čo robíte, vôbec nie je ľahká úloha. Starostlivosť je ťažká, únavná, vyžaduje si zdroje nielen finančné, ale aj načerpanie energie, priestor a čas. To, že vás niekto podporí, poskytne vám uznanie, ale aj kritickú reflexiu. Je to prejav toho, že vám na niečom záleží. Je to aktivita, ktorá ide nad rámec toho, čo človek musí robiť, aby fungoval v štruktúrach každodenného života.”

Prvý priestor vzdelávania je rodina, potom škola. Učíme sa formám starostlivosti a vzorcom. Veľmi dobrou formou výchovy a vzdelávania o tom, ako byť súcitnejší, môže byť umenie. Príbehy a filmy, ktoré nám umožnia lepšie pochopiť, čo sa okolo nás deje. Ako riešiť málo zapojených ľudí do rozhodovania v mojej obci, ako im vytvoriť priestor. V tom má kultúra a kultúrne inštitúcie v meste podľa Adriany aj Ireny nezastupiteľnú úlohu. A mali by priniesť rôznorodu kultúru – nie unifikovanú, ktorá je tým pádom nestarostlivá.

AKO JU PREBUDIŤ V NESTAROSTLIVOM MESTE

Prichádza zamyslenie a otázka z publika, ktorá ma veľmi zaujíma, a úprimne, často ma to trápi. Čo vtedy, keď sa mesto chce starať a starať sa dobre, no tej starostlivosti bráni nestarostlivý prístup občanov? Napríklad, pri sociálnej starostlivosti o vylúčené komunity, týrané ženy a deti, ľudí bez domova. Ak povieme, že sa do susedstva prisťahuje niekto, kto má takýto problém, je to pre nich nezriedka problém. Zároveň vieme, že starostlivé správanie v ľuďoch je. Videli sme to napríklad pri solidárnej vlne po tornáde na Morave. Starostlivosť ale následne odchádza. Čo by malo teda starostlivé mesto urobiť preto, aby malo starostlivých občanov, ktorí sa starajú o svoje mesto a najbližších?
Každý a každá, ktorá sa niečomu v zlepšení svojho okolia alebo staraní sa oň venuje, sa stretla s demotiváciou a dilemou, ako zapojiť a nadchnúť viac ľudí, aj ako primäť kompetentných zaujímať sa. Tak, ako máme každý trochu iné potreby, sme odlišne nastavení aj na spektre empatie, aj tej o okolie. Zároveň nám do toho vstupuje mnoho osobných bariér. Niekto mal zlú skúsenosť s človekom z vylúčenej komunity, iná bola pri vyvinutej snahe starostlivosti odmietnutá. Alebo máme skrátka nemenný predsudok a rasistické či iné postoje voči odlišným skupinám obyvateľstva než je tá, do ktorej sa sami radíme.
Nemusia sa všetci chytiť za ruky (aj keď, priznám sa, pri práci v komunite o tejto všeobjímajúcej predstave niekedy naivne snívam). Zažila som niekoľkokrát, že dialóg, ten trpezlivý a pomalý postupný dialóg, je častokrát cestou na eliminovanie bariér a nedôvery, no určite nie je všeliekom. Pre niekoho je smerodajný (a názor-meniaci) priamy zážitok, napríklad s rodinou v bytovej núdzi. Alebo dobrá nálada pri spoločnom okopávaní komunitnej záhradky. Ale ako Lýdia pripája zaujímavý uhol – nechce, aby sa do niečoho zapojili všetci. Pretože má svoje filozofické postoje, ktoré nebudú v symbióze so všetkými. Napríklad tie z pozície vášnivej cyklistky. A niektoré hodnoty druhých budú zas v priamom rozpore s tými jej.

Na udalostiach Never Never School skúšali zaujímavým spôsobom rozpovedať nanovo príbeh histórie, nuáns a ľudského prežívania, s ktorým sa ľudia stotožnia, alebo uvidia v nákupnom vozíku niečo, čo predtým nevideli. To môže byť užitočným a citlivým nástrojom začlenenia. Adriana dopĺňa, že k tomu, aby sa zapájala čoraz širšia verejnosť a rôznorodejšie bubliny, je dôležité vyslať signál a podporiť ľudí, ktorí sa starajú. Zviditeľnovať dobré príklady, ale aj materiálne oceniť, meniť legislatívne rámce, sieťovať združenia.
Sú mnohé veci, ktoré vieme robiť tam, kde sme, kde najlepšie poznáme prostredie a väzby ľudí a prepájať rôzne disciplíny. A myslím si, že od toho, áno, od toho by bolo fajn začať.

“Keďže sme vzájomne prepojení, sme zraniteľní. Druhí sa nás svojimi činmi a starostlivosťou dotýkajú a zároveň, aj my sa dokážeme rôznym spôsobom dotýkať alebo zraniť iných.” A.J.

Text bol pôvodne publikovaný vo februári 2022 v publikácii NASADIŤ SI KLOBÚK STAROSTLIVOSTI: Citlivé plánovanie budúcnosti v mestách (Grešáková, Mravčáková, Tabačková, Never Never School, eds.). Publikácia je prístupná online zdarma a v plnom rozsahu. Súčasná podoba textu bola autorsky upravená pre účely tohto plagazinu.

Autorkou eseje tohto plagazinu je Gréta Čandová. Je novinárkou na voľnej nohe. Po pestrom niekoľkoročnom pôsobení v rozličných krajinách a rôznorodých prácach sa vrátila do rodných Košíc. Pozrite si jej stránku.

Plagazin Starostlivé mestá X Never Never School bol vydaný v náväznosti na rovnomennú prednášku Mestoláska Starostlivé mestá X Never Never School, ktorá sa konala 16. 9. 2021.

Sériu prednášok Mestoláska pripravuje Spolka v spolupráci s Kinom Úsmev a za podpory Fond na podporu umenia. Táto však vznikla špeciálne v spolupráci s Never Never School – modelom vzdelávania dospelých, ktorý vychádza zo spolupráce, spoločného experimentovania a zbližovania odborností rôznych odvetví.

Ďalšie informácie o nadchádzajúcich aj minulých prednáškach sa dočítate na podstránke Mestolásky alebo na facebooku a instagrame.

V rámci Mestolásky vyšli nasledujúce vydania Plagazinov:

– Mesto X Stromy (esej Tomáša Fila)
– Mesto X Včely X Hmyz (esej Kláry Hrenykóovej)
– Mesto X Umenie (esej Zuzany Kupcovej)
– Mesto X Mobilita (esej Martina Dubéciho)
– Starostlivé mestá X Never Never School (esej Gréty Čandovej)
– Mesto X Domov (esej Juliany Sokolovej)
– Mesto X Divočina (esej Tomáša Straky)
– Mesto X Starostlivosť X Zraniteľnosť (esej Gréty Čandovej)
– Ideál X Kompromis (esej Gréty Čandovej)
– Mesto X Planéta (esej Zuzany Révészovej)

Plagaziny pripravuje Spolka. Vychádzajú prostredníctvom samofinancovania, preto ak chcete podporiť našu činnosť, potešíme sa dobrovoľnému príspevku. Plagaziny si vo fyzickej podobe môžete objednať na našom e-shope, prípadne nás kontaktujte a dohodneme osobné vyzdvihnutie v niektorej z našich kancelárií (KE, BA).

Za grafické spracovanie plagazinov vďačíme košickému štúdiu Midfield. Za jazykové korektúry vďačíme Lukášovi Lengyelovi. Editovala Lýdia Grešáková.